Vajendoti – strážcovia poradného ohňa

Autor: Rasťo Havalda | 11.4.2008 o 20:20 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  3004x

Kedysi veľmi, veľmi dávno, ešte v časoch Prapočiatku, z vôle Veľkého Ducha nad hladinu nekonečnej a bezodnej morskej šíriny vystúpila posvätná Korytnačka a na svojom mohutnom chrbte vyniesla Veľký ostrov – severnú Ameriku. A na ňom sa podľa prastarých kmeňových legiend v oblasti severne od rieky S. Vavrinca medzi dnešným zálivom Sv. Jakuba a labradorským pobrežím Atlantiku objavili prví predkovia heroického i tragédiami prenasledovaného národa Vajendotov (Wyandotte), Detí Korytnačky.

Posvatna korytnacka -symbol kmenaPosvatna korytnacka -symbol kmenaarchív autora/internet


 

Sebavedomých indiánskych bojovníkov s hrôzostrašnými účesmi, pripomínajúcimi zježený chrbát rozzúreného divého kanca, podľa jezuitského kňaza otca Lalementa prvýkrát stretol v roku 1535 francúzsky prieskumník Jacques Cartier v seneckom meste Hochelaga na rieke Sv. Vavrinca a pomenoval ich Hurónmi. Už začiatkom 17 storočia sa oblasť v stále väčšej miere stáva súčasťou záujmovej sféry Francúzska a vznikajú tu prvé pevnosti so stálymi posádkami.

Kto boli Vajendoti?

Vajendotská konfederácia pozostávala z troch príbuzných kmeňov irokézskej jazykovej skupiny, medzi belochmi známych ako Huróni, Petuni (čiže Tabakoví Indiáni) a Neutráli. Jednotlivé kmene sa skladali z dvanástich klanov, s príslušnosťou dedenou po matke. Členovia klanov svoj pôvod odvodzovali od príbuzenského vzťahu s niektorým zvieraťom – s pruhovanou, veľkou, malou, bahennou a horskou korytnačkou, medveďom, bobrom, hadom, jeleňom, sokolom, dikobrazom a vlkom.

Na čele klanov stáli štyri najváženejšie ženy. Mali výhradnú právomoc vyberať (a, pravdaže, kedykoľvek aj odvolať) klanových náčelníkov. Tí spomedzi seba volili hekwayuwaneh, hlavného náčelníka Vajendotskej konfederácie, ktorým sa tradične stával príslušník klanu Jeleňov alebo Medveďov. Vodca kmeňovej „poriadkovej polície“ a kmeňový hlásnik väčšinou pochádzal z klanu Vlkov. Každá voľba bola výsledkom klanových spojeneckých vzťahov.

12 klanov

Tradičnými zdrojmi potravy starých Vajendotov boli lov lesnej zveri a rybárčenie. Neskôr, keď sa ich územný vplyv zmenšoval, stúpal význam pestovania kukurice, fazule, tekvice, slnečníc, hrachu, dýň, melónov a tabaku, a lov zostal iba príležitostným zdrojom potravy. Značnú časť úrody predávali prostredníctvom spriatelených algokínskych Otavov severne žijúcim susedom. Dôležitou súčasťou jedálneho lístka boli aj tmavé semienka divej vodnej trávy s orieškovou príchuťou, indiánska ryža.

Nevyužívali ťažné zvieratá a všetka práca spočívala na ľudskej sile. Vajendoti patrili medzi preslávených výrobcov skvelých kanoe z brezovej kôry, ktoré v husto zalesnenom teréne „starého severozápadu“, bohatom na vodné toky a jazerá, boli najdôležitejším dopravným prostriedkom.

Pôvodne boli Vajendoti animistami. Uctievali Matku Zem, Slnko, Mesiac, vietor a mocného Hromovládcu. Mliečnu dráhu považovali za cestu, po ktorej putujú duše mŕtvych. Najdôležitejšími náboženskými obradmi boli Tanec zelenej kukurice, Tanec slnka a Vojnový tanec. Počas Veľkej oslavy smrti z dočasných individuálnych hrobov exhumovali tých, čo zomreli v uplynulom roku a ich pozostatky slávnostne pochovávali do veľkého spoločného hrobu. Verili, že tak duše zosnulých podporia v ich ďalšom vývoji. Prostredníkmi medzi materiálnym a duchovným svetom boli šamani. Už počas 17. storočia sa však mnohí Vajendoti stali kresťanmi.

Naberačka

Bobrie vojny

Na rozdiel od Irokézov, ktorí boli tradičnými spojencami Holanďanov a po roku 1664 Britov, Vajendoti mali dlhodobo dobré vzťahy s Francúzmi, založené na vzájomnom obchode. Potulní francúzski obchodníci, voyageri , prinášali európske látky, ozdoby, vybavenie do domácnosti, nástroje a zbrane. Vymieňali ich hlavne za kožušiny z tsu´tahi´, bobra . Okolo roku 1633 do oblasti Wendake, Hurónie, prichádzajú prví jezuiti. O rok neskôr medzi Vajendotmi vypukla ničivá epidémia kiahní a v krátkom čase vyhubila polovicu kmeňa.

Južnejšie žijúci Irokézi nadmerným lovom vyčerpávali zdroje kožušín, a tak sa pokúsili rozšíriť svoj vplyv na územie Vajendotov. Celý proces urýchlili holandské strelné zbrane a fakt, že v dôsledku plienenia lovísk sa prirodzené zdroje hrozivo zmenšovali. Ničivá vojna tak vlastne vznikla v dôsledku prvého vážnejšieho narušenia ekologickej rovnováhy kvôli ekonomickým záujmom Európanov v severnej Amerike.

Išlo o typickú gerilovú vojnu a operovali v nich menšie izolované skupiny bojovníkov. Čiastkové úspechy však situáciu neriešili, preto napokon v marci 1649 Irokézi – prevažne Senekovia a Mohavkovia - podnikli proti Vajendotom dva obrovské koordinované útoky a definitívne ich porazili. Vajendoti vo viacerých prípadoch radšej sami podpálili vlastné mestá a osady a rozpŕchli sa do severných lesov. Do rúk Irokézov padli aj všetky vysunuté francúzske jezuitské misijné stanice – niektoré násilím, z iných „čierne plášte“ radšej odišli sami.

Vajendotská konfederácia definitívne zanikla. Petuni a Neutráli sa najskôr uchýlili k spriateleným Otavom a niektorí dokonca zamierili do irokézskych osád, ktoré sa nepriateľských akcií nezúčastnili. Tých, ktorí zostali s Francúzmi, trápil hlad a ďalšie nástrahy blížiacej sa zimy. Preto v nasledujúcom roku odtiahli ďaleko na východ do okolia Québecu, kde ich potomkovia – Huróni z Lorette – žijú dodnes. Časť kmeňa odtiahla na juh do údolia rieky Ohio ktoré sa na viac ako jedno storočie stalo baštou indiánskeho odporu voči belošskej rozpínavosti.


Vojny o kontinent

Britom sa podarilo proti Francúzom poštvať náčelníka južných Vajendotov Orontonyho zvaného aj Nicholas, ktorý sa vyzbrojený britskými zbraňami rozhodol zničiť pevnosť Detroit a postupne vyhnať všetkých Francúzov. Francúzi sa o jeho velikášskom pláne síce včas dozvedeli, no už mu nestihli zabrániť vo vypálení rímskokatolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie (1747). Severní Vajendoti však zostali vernými spojencami Francúzov a v boji proti Britom neraz zohrali významnú úlohu – napríklad v porážke generála Braddocka pri Fort Dusquesne v júli 1755. Po britskom víťazstve nad Francúzmi v roku 1760 sa Vajendoti s novým režimom zmierili. Po vypuknutí mohutného Pontiacovho povstania s cieľom vyhnať pre zmenu Britov však boli – údajne pod hrozbou použitia sily – prinútení zúčastniť sa ho a výrazne prispeli k víťazstvu povstalcov nad britskými jednotkami pri Bloody Ridge v Michigane. Briti však zvíťazili v iných bitkách a keď Pontiac zostal bez francúzskej vojenskej podpory, musel obliehanie Detroitu ukončiť. Po stroskotaní povstania Vajendoti 12. augusta 1764 v Presque Isle medzi prvými podpísali mierovú zmluvu s plukovníkom Johnom Bradstreetom. Podpisového aktu sa zúčastnilo okolo 200 vajendotských bojovníkov.

B.N.Walker


Po vojne za nezávislosť

Mierové spolužitie však už zakrátko ukončilo povstanie amerických kolonistov proti materskej krajine. Obe strany mali eminentný záujem získať Indiánov na svoju stranu a vysielali svojich emisárov, sľubujúcich hory – doly. Vajendotský náčelník Dunquad, Polovičný Kráľ, počas vojny za nezávislosť príliš horlivo nepodporil ani jednu z bojujúcich strán, i keď sa osobne skôr prikláňal na stranu Britov. Pravdepodobne sa totiž zľakol ambicióznej výpravy Američanov pod velením Georga Rogersa Clarka do údolia Ohia v roku 1778, ktorá na neho zapôsobila silným dojmom, keď na vlastné oči videl americký útok na britské pozície. Nepriateľské akcie v údolí Ohia pokračovali aj po podpísaní britsko – americkej mierovej zmluvy. Indiáni totiž ani trochu netúžili vzdať sa svojej doterajšej relatívnej slobody a prepustiť svoju krajinu novým pánom.

Kongres dobre vedel, že ak sa atraktívna oblasť má uvoľniť pre belošských osadníkov, je nevyhnutné uzavrieť mier s Indiánmi. Traja z pätice splnomocnených komisárov sa 21. januára 1785 v pevnosti McIntosh stretli s predstaviteľmi Odžibveov (Čipevov), Delevarov, Otavov a Vajendotov, a slávnostne podpísali mierovú zmluvu. Indiáni sa zaviazali oblasti okolo riek Ohio a Cayuga a ďalej na juh navždy opustiť a odovzdať ich pod právomoc USA. Krajinu zaplavili belošskí osadníci.

Ďalších rokovaní s ústretovým guvernérom Severozápadného teritória Arthurom St. Clairom v decembri 1788 (Fort Harmar) sa však vôbec nezúčastnili Šóniovia a Majamovia. Definitívny mier teda uzavretý nebol a odpor Indiánov, podporovaný britskými agentmi, úspešne pokračoval. V lete 1790 na hlavu porazili trestnú výpravu v dnešnej Indiane. O rok neskôr ešte väčšou katastrofou skončila dvojtisícová výprava pod vedením samotného guvernéra St. Claira v Ohiu, z ktorej sa vrátila sotva tretina mužov. Až starostlivo pripravená, takmer štvortisícová (!) expedícia vedená „Veľkou Búrkou“, generálom Anthony Wayneom, spojené indiánske sily rozdrvila 20. augusta 1794 pri Fallen Timbers. Krvavý kúpeľ prežil jediný z vajendotských náčelníkov – Tarhe, Žeriav.

Britsko – americkej vojne 1812 predchádzal v severoamerickej indiánskej histórii ojedinelý pokus šóníjskeho náčelníka Tecumseha o vytvorenie širokej medzikmeňovej aliancie, ktorá sa mala stať bariérou proti ďalšiemu postupu Američanov. Výsledky dlhodobých zložitých rokovaní preventívnym úderom na novovznikajúce hlavné mesto rodiacej sa „indiánskej únie“ Tippecanoe pochoval generál a neskorší prezident USA William Henry Harrison. Bojových operácií pod vedením náčelníka Okrúhlej Hlavy zúčastnilo len niekoľko jednotlivcov, kmeň v podstate zachovával neutralitu. Zdržanlivý postoj náčelníka Žeriava krátko pred jeho smrťou ocenil generál Harrison slovami „náčelník Žeriav je úctyhodný, inteligentný a čestný muž“.

Zmluva zo Spring Wells znamenala amnestiu pre príslušníkom kmeňa, ktorí bojovali na strane Britov. No už o dva roky neskôr zmluvou z Fort Meigs južní Vajendoti odovzdali viac ako 11 000 štvorcových kilometrov pôdy za prísľub ročného dôchodku 4 000 dolárov a zaviazali sa žiť v sotva dvadsať kilometrovej rezervácii na hornom toku Sandusky.

 


Život v rezervácii

Vajendoti preberali stále viac belošských zvykov. V období kontaktov s Francúzmi Vajendoti z kresťanských náboženstiev poznali iba katolícke. Neskôr medzi nimi krátko pôsobili protestantskí Moravskí bratia a kvakeri zo Spoločnosti priateľov. Keďže vplyvom epidémií belošských chorôb a dvestoročných vojen počet Vajendotov klesol z pôvodných vyše 20 000 na sotva 700, kmeň hlavne od druhej polovice 18. storočia do svojich radov adopciou či sobášom ochotne prijímal aj príslušníkov iných kmeňov a dokonca aj rás. Vajendoti belošského pôvodu sa navždy zriekali civilizácie a bezvýhradne prijímali kultúru, jazyk a obyčaje svojich nových príbuzných. Tu treba hľadať pôvod anglicky znejúcich mien na náhrobkoch vajendotského cintorína. Tradicionalistickí prívrženci starých poriadkov združení okolo náčelníka De-un-quota sa nejaký čas síce snažili vývoj zvrátiť – raz dokonca vtrhli na zhromaždenie vajendotských metodistov a vyobliekaní v jelenicových háboch a ozdobení korálkami, zvieracími pazúrmi a perami narobili poriadny hluk – no s ubúdajúcim loveckým územím a upadajúcim vzťahom k tradičným hodnotám ich vplyv stále klesal.


Vysídlenci

Jednotlivé vajendotské skupiny rad za radom podliehali sústredenému nátlaku vládnych úradníkov a postupne predávali rezervácie v Ohiu aj v Michigane. Napokon na podnet hlavného federálneho vyjednávača Johna Johnsona 17. marca 1842 predstavitelia kmeňa podpísali zmluvu, ktorou svoju domovinu vymenili za prísľub asi 500 štvorcových kilometrov pôdy za riekou Mississippi, 17 500 dolárov ročných dôchodkov (2 doláre na osobu), každoročnú dotáciu v sume 500 dolárov na podporu vzdelávania, úhrady kmeňového dlhu 23 000 a 10 000 dolárov na náklady súvisiace s presťahovaním vyše 8000 príslušníkov kmeňa. Americká vláda však zmluvné záväzky z veľkej časti nesplnila.

Už v júli 1843 Vajendotov v meste Cincinnati v Ohiu nalodili na dva riečne parníky, smerujúce do Westportu v štáte Missouri. Po prekročení Mississippi sa utáborili na pravom brehu rieky Kansas. Náčelníci napokon od Delevarov kúpili 39 sekcií pôdy na mieste dnešného Kansas City.

Začiatkom 50-tych rokov sa oklamaní Vajendoti skúsili chopiť politickej iniciatívy a ako tradiční strážcovia poradného ohňa do svojho mesta zvolali zhromaždenie zástupcov všetkých kmeňov vysídlených za Mississippi. Zvolenú vládu Indiánskeho teritória na čele s Vajendotom Williamom Walkerom však americký Kongres neuznal. Navyše bez ohľadu na zmluvné záväzky voči Indiánom ustanovil teritória Nebraska a Kansas, a otvoril ich na osídlenie belochom. Napriek odporu náčelníka Tauromeeho mnohí Vajendoti využili príležitosť a stali sa občanmi USA. S rozpustením kmeňa bolo spojené rozparcelovanie dovtedy spoločnej pôdy rezervácie na jednotlivé súkromné pozemky. Novopečení individualisti sa rýchlo stávali obeťami špekulantov, neprehľadného úverového nákupného systému u belošských obchodníkov a pre nich dovtedy neznámeho fenoménu - daní. Od úplného vymretia vtedy kmeň zachránili len starostlivo opatrované zásoby potravín z minulosti. Viacerí Vajendoti sa však v nových podmienkach dokázali šikovne uchytiť. Už v roku 1856 skupina popredných predstaviteľov kmeňa na čele so Silasom Armstrongom zalozila spoločne s obchodníkmi z Westportu v Kansas City prvú prosperujúcu indiánsku obchodnú spoločnosť.

V občianskej vojne Vajendoti až jednotlivé výnimky zostali neutrálni, no pod vplyvom vojnových udalostí časť kmeňa odišla z Kansasu do kanadskej kmeňovej rezervácie a asi 200 Vajendotov prijalo ponuku Senekov, ktorí im podarovali asi 100 štvorcových kilometrov svojej pôdy


Moderná história

Keď Kongres v roku 1906 protiprávne rozhodol o zlikvidovaní a odpredaji posvätného kmeňového cintorína, sestry Eliza, Helen a Ida Conleyové, príslušníčky jednej z najstarších vajendotských rodín, podnikli podnikli na záchranu dedičstva predkov nekompromisnú „priamu akciu“ – na cintoríne sa zabarikádovali a ozbrojené otcovou brokovnicou naň odmietli vpustiť úradných vykonávateľov. Eliza, ktorá mala právnické vzdelanie, kauzu pohnala na najvyššie miesta a vošla do dejín tým, že ako prvá žena vystúpila pred Najvyšším súdom USA.

cementery

V tridsiatych rokoch vyvrcholilo obnovenie tradičnej štruktúry a kmeň prijal oficiálny názov Wyandotte Tribe of Oklahoma, používaný dodnes. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1956 mal kmeň 1 157 členov a k svojmu vajendotskému pôvodu sa prihlásilo ďalších 948 Američanov v USA a Kanade. Aj v moderných časoch Vajendoti ako členovia medzikmeňovej únie 8 hrajú úlohu Strážcov poradného ohňa.

 nacelnik_beaford_bearskin

Súčasný hlavný náčelník Leaford Bearskin, prvýkrát zvolený v roku 1981, si svoje postavenie udržiava už 27 rokov. Počas jeho pôsobenia kmeň realizoval množstvo rozvojových programov . Vajendoti do svojho vlastníctva získali dovtedy štátnu školu, vybudovali vlastné obchodné centrum, predškolské zariadenie a zdravotné stredisko. V roku 1993 bola odovzdaný do prevádzky administratívny komplex s knižnicou a múzeom.Vajendoti patrili medzi tie vyspelé kmene, na ktoré sa vzťahovalo rozhodnutie Kongresu z čias vlády prezidenta Billa Clintona o programe samosprávy pôvodných Američanov. A ich materská škola bola v rámci siete indiánskych vzdelávacích zariadení vyhodnotená ako najlepšia. Od začiatku 21. storočia v rezervácii pribudlo wellness centrum a kasíno Lucky Turtle pre turistov.

Vďaka čulým aktivitám Obchodného výboru sa kmeň Vajendotov stáva známym aj za hranicami USA.

Kontakty na kmeňové centrum:

Wyandotte Nation of Oklahoma
64700 E. Highway 60

Wyandotte, OK 74370

USA

info@wyandotte-nation.org

www.wyandotte-nation.org

Článok v upravenej verzii vyšiel v decembri 2007 v časopise História.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Na zhrdzavené a rozkradnuté dedičstvo komunistov pôjdu milióny

Závlahový systém je čoraz dôležitejší.

DOMOV

Odhalený sériový vrah patrí k najbrutálnejším

Muža zatiaľ obvinili, že týral svojho syna, no obvinenia by mali rozšíriť.


Už ste čítali?